O mne

Dostala facku. Možno aj druhú. Už si nepamätám. Štyria ľudia okolo nej, každý držal ruku alebo nohu. “Vy držte túto stranu!” nervózne na mňa skríkli. A ona pritom rodila. Spôsob, akým k nej pristupovali, vo mne evokoval znásilnenie. Prechádzalo mnou zdesenie a bezmocnosť. Bola to moja najťažšia nočná zmena v pôrodnici. Emocionálne ma vyčerpala tak, že som po nej na ďalší deň takmer zabudla, že mám viesť predpôrodný kurz.

Kdesi tu som si uvedomila, že na tomto mieste už pracovať nechcem. V kolektíve mi chýbala spriaznená duša. A po troch mesiacoch mi predĺžili pracovnú zmluvu na dobu určitú. Trochu ma to zaskočilo. Veď ma tu predsa chceli. No takto to vraj niektorí zamestnávatelia majú nastavené. Pre mňa to však znamenalo aj niečo iné. Skladačka do puzzle, ktorá mi pomohla v rozhodnutí odísť.

Bolo to neľahké rozhodnutie. Po rokoch štúdií rôznych zdravotníckych profesií, to bola práve pôrodná asistencia, kde som naozaj cítila, že toto je moje poslanie. Cez rôzne zážitky som si navnímala, ako sa cítim ja pri pôrodoch alebo keď som poskytovala svoju starostlivosť iným ženám ako sa cítia ony pri mne. Boli to chvíle, keď sa v hrudi rozsvieti svetlo a teplo zároveň. A hrdlo je stiahnuté a oči zvlhnuté.

V tomto období mi prichádza do života muž, partner, neskôr manžel. Svojím spôsobom prispel tiež k zmene v mojom živote. Tá prichádza v máji 2008.

Napriek tomu, že nové zamestnanie má ďaleko od pôrodnej asistencie, moje poslanie si ma opäť nachádza. Dostávam príležitosť viesť predpôrodné kurzy. A hoci mám občas dilemu, kto vlastne som, robím ich najlepšie ako viem. Naďalej sa vzdelávam v tejto oblasti. Stretávam úžasných ľudí a keďže sa odmala rada učím, s nadšením nasávam nové vedomosti. Ktoré potom prinášam svojim klientkám.

Prichádza rozhodnutie založiť si rodinu. Túžim priviesť dieťa na svet čo najprirodzenejšie. Dokonca sa objaví aj myšlienka domáceho pôrodu s pôrodnou asistentkou. Na východe však takú nenachádzame a tak sa s manželom dohodneme, že to bude pôrodnica naklonená prirodzeným pôrodom. Navštívili sme Banskú Štiavnicu, Bardejov. Nakoniec si však vyberiem košickú pôrodnicu a stretnem sa aj s lekárom, o ktorom mám informácie, že rešpektuje priania rodičiek. Nechápe moje prianie zaujať pri pôrode polohu, ktorá mi najviac vyhovuje. Ani odmietnutie oxytocínu v tretej dobe pôrodnej, ak nehrozí masívne krvácanie. Prichádza deň „D“. Je január 2011 a stávam sa po prvýkrát mamou. Mám isté výhrady voči nemocničnej starostlivosti, no lekár ma v najdôležitejšej chvíli podrží a nezasahuje, nesúri s pôrodom. Za čo som mu dodnes veľmi vďačná.

A dá sa povedať, že som zažila krásny nemocničný pôrod. Po pôrode sa trochu trápime s dojčením, miernou žltačkou, návalmi emócií. Pomôžu úžasné laktačné poradkyne. Všetko to podľa mňa súvisí aj s tým, aký má nemocnica režim, že nepočúvam svoje telo, prijímam návštevy, neoddychujem dostatočne, som sama na izbe. Dnes už našťastie  existujú pôrodnice, kde môžete fungovať ako rodina už po pôrode. Časom si uvedomím, aké je to dôležité, nebyť po pôrode sama.

Je rok 2013, opäť január. A ja práve rodím svoje druhé dieťatko doma, s pôrodnou asistentkou a mojím mužom. Po pôrode mám pocit, že sa mi udiala najbežnejšia vec na svete. Necítim sa nijako špeciálne. Príde mi to úplne prirodzené. Tomuto rozhodnutiu predchádzalo moje zdravé tehotenstvo. Stretnutia s ľuďmi, ktorí čosi také už zažili. Náš prvý pôrod. Skúsenosti v pôrodnici. Nie je to pre každého. A aj domáci pôrod môže skončiť v pôrodnici. Žiaľ naše zdravotníctvo ešte nedošlo do stavu, kde by bolo prirodzené zvoliť si miesto pôrodu, kde by boli tehotné ženy rozdelené podľa stupňa rizika, kde by sa o ne mohli starať samostatné pôrodné asistentky a domáci pôrod by sa vnímal ako možnosť v pôrodníckej praxi. V mnohých krajinách Európskej únii to tak je.